Chcem to ukončiť, dať bodku za všetkým, čo si ty:slová, ktoré nemajú zmysel, ruky, čo necítia teplo srdca, telefonáty nespočítateľných čísel i bozky na priateľské líca. Koľko bolo dní, čo sama mestom túlala som sa, koľko bolo nocí, keď slzy samoty gúľali sa dolu tvárou k suchým perám, čo nepoznali bozky vášne... Vyprahnutá studňa, čierny kňaz, čo vodu káže... Jedna ruka druhú hľadá po studených klávesách,ako mačky hravo skáču po zlámaných kolesách, tóny vlievajúce sa v melódiu vzťahu zabudli na harmóniu. Žiaden rytmus, tonalita, tempo chýba, dynamika, bez empatie ľady tvoria mosty medzi hviezdami, spoznávaš sa, drahý Mojko? Zahrávaš sa so snami. To všetko si ty a ja za vetou bodku chcem dať, žiadnu čiarku, otáznik, lepšie bude pre nás oboch, keď budeš len záhradník.
Koniec
Básnička zo šuflíčka