Všetka láska sveta zrazu stratila sa kamsi v diaľ a ja sama ostala som krutým slzám napospas. Vôkol mňa stá čiernych tvárí dívajú sa s úškľabom, trhajú mi z duše kúsky, smejúc sa mi všetkým snom. Vesmír ako dravá rieka všetko živé pohltá, samo svetlo zmizlo kdesi, ostala len hustá tma. Ľudia boží, kde ste všetci? Pomôžte mi, prosím vás... Nedovoľte zahynúť mi, smrť je predsa v každom z nás. Pohľady sú vaše prázdne, nechápete srdca hlas, ženiete sa kamsi v diaľku, nevidiac ten strmý zráz. Vidíte len sami seba, vaše chúťky, rozkoše,za bohatstvo chcete vraždiť, pre peniaze žijete. Kde je vaša čistá láska, úprimnosť či chápanie, kde sú roky mieru skryté a kde úcta, snívanie? Túžili sme predsa všetci spolu kráčať každý deň v ústrety novému svetu, kde znie iba šťastný smiech. Držali sa ruka v ruke, sľúbili si pokoj len, bola to len pekná torta, z ktorej dobrý bol len krém.Pozerám sa na vás všetkých, v očiach majúc otázku - prečo, ľudia moji milí, zabudli ste na lásku?
Stratená identita
básnička zo šuflíčka 1995